Peniaze navyše som si nezobral,napriek tomu, že sám som tomu autu neveril. Už je troškastaršie, ťažšie sa rozbieha a málinko hrkoce. Prešlo bezproblémov a nikto odo mňa nič nechcel.
Bohužiaľ, pracujem v obchode a bežnesa stretávam s náznakmi úplatkov alebo provízií.Viem, že môžem ponúknuťaj ja. Viem, že keď neponúknem, ponúkne konkurenciaalebo môj kolega a tým sa mi zníži šanca urobiťobchod. Zatiaľ som to nikdy neurobil a ani sa nechystám.
Je samozrejme nemysliteľnévykynožiť korupciu úplne. Ale je absolútne chorépri návšteve kohokoľvek, či už je to lekár,úradník, alebo naozaj „len“ pracovník STKnosiť so sebou automaticky peniaze, fľašu alebo bonboniéru.
V tomto kontexte známa veta,ktorá sa používa hlavne pri lekároch „ kebylepšie zarábal, nemusel by brať úplatky“, vyznievasmiešne a smutne zároveň. Niekde hlboko v nászakorenené inštinkty nám velia strkať do vrecka hneď,ako otvoríme dvere a veľakrát aj tým neborákom,ktorí o to vôbec nestoja. V hlave mámezakódované, že keď nedáme, nemáme. Zazabehnutý systém „všimného“ si tak trochumôžeme aj sami. Ako sme si naučili, tak máme. Keď myprestaneme automaticky dávať, oni sa možno časom odnaučianečakať za svoje už raz zaplatené služby ďalšiu odmenu.
P.S : Napriek tomu, čo som tunapísal....áno, aj ja by som vedel strčiť do vrecka.V prípade, že by šlo o život a nevedel by som, ako ďalej.Tento článok je však o niečom inom.....
