Prišli sme do penziónu a z našej izby vyliezol Zolo. Zolo Vámoš (Vitáloš, alebo nejaký iný ukončený na š). S prízvukom Bélu B. po 10 pivách sa nám začal vysvetľovať, kde sa vlastne stala chyba a že to driemajúce dievčatko v našej izbe nezobudí, lebo ona spáva pravidelne 2 hodiny a že potom vyprace izbu. Lebo jeho chyba to nebola. Bola. Tak trochu. Chudák Zolo síce trafil dedinu, nie však penzión. Ten jeho bol o pár domov ďalej.... Dievčatko sme nechali vyhajať a šli sme si nakúpiť do najbližšieho maďarského mesta, do Rožňavy...
Po dvoch hodinách bola naša izbietka nachystaná, my ubytovaní. "Koho tu ešte máte?" pýtam sa domáceho. "Nejaký folklórny súbor z Bratislavy. Ale sú tichí, od rána skúšajú v kultúrnom dome, večer už nerobia hluk, nevládzu."... No ešteže tak..
Večer sme sa vybrali na kofolu. Majú tam takú peknú malú útulnú krčmičku. Na dvorčeku si deti kopú loptu kričiac po sebe po maďarsky, v druhej časti budovy sa po maďarsky spieva. "Koho to tu máte?" pýtam sa krčmárky. "Nejaký folklórny súbor, od rána do večera sú tu a skúšajú... Hmm... dva súbory v jednej dedine, aké veselé. Á-le-bo že by...? Trošku som zneistel a miesto kofče som si dal radšej pivo.
Z dvoch súborov sa, samozrejme, vykľul jeden Ifju Szivek, o čom sme sa presvedčili druhý, vlastne už tretí deň ráno o pol 4. Vtedy buď prišli zo skúšky alebo sa znova na ňu chystali. Posadali si na stloličky pod našimi oknami a poď ho spievať ľudové piesne. Slovám som nerozumel, ale tipujem, že to bolo niečo ako "maďarské mamičky, pekných synov máte", melódia nebola zlá, ale na uvedené miesto a čas akosi nepatričná.
Ráno som sa nevyspatý došuchotal do COOP jednota, obchodu plného života. V rade predo mnou traja ľudia džavotali po maďarsky, za mnou dvaja tiež, v priestore ďalší dvaja tiež, aj predavačka, ktorá obsluhala, aj predavačka, ktorá telefonovala. Som v prdeli, dnes budem hladný. Ja, čo som si do Grécka kúpil grécko-slovenskú konverzáciu, ja, čo som sa po vystúpení z lietadla v Rumunsku ako prvé naučil základné rumunské frázy a pozdravy, tu, v Krásnohorskej Dlhej Lúke si nebudem vedieť vypýtať pol chleba a 10 rožkov, veď maďarsky viem len dve vety, ktoré ma naučil dedo, ale, bohužiaľ, zomrel, skôr ako mi vysvetlil ich význam:
ker mi dere rit
minten ker
A hoci to neviem isto, som presvedčený o tom že nemajú s jedlom nič spoločné. Mlátil som si hlavu o chladiaci box a rozmýšľal, v ktorom svetovom jazyku viem povedať rožok alebo či si kúpim radšej len celý chleba. V takomto duševnom rozpoložení som sa dostával na rad, keď tu zrazu predavačka zašveholila tešik, prosím. Na, a som zachránený. Skúsil dom použiť teda slovenčinu. Neverili by ste. Podarilo sa. Vedia, nepoužívajú alebo len v najnutnejších prípadoch.
Veď si to vyhláskujte. Krá-sno-hor-ská Dl-há Lú-ka. Neznie to tak krásne rýdzo Slovensky? Používať maďarčinu ako prvý a základný jazyk považujem v dedine s takým názvom za barbarstvo.
Toť nedávno teta alebo ujo v Markíze rozprávali, že nejakí aktivisti obiehajú mestá a dediny a upozorňujú na nedodržiavanie zákona o dvojjazyčnosti. Tak týmto aktivistom odkazujem, že nemusia byť sklamaní z nedodržiavania tohto zákona. Nápisy nie sú dôležité, o ostatné je dobre postarané....