Ani nie tak toho úbohého korčuliara, ako skôr samého seba. Vydesila ma predstava, že za ním budem musieť do tej ľadovej skočiť. Od ľadového medveďa mám ďaleko. Síce pravidelne otužujem, raz za tri mesiace si dávam striedavú horúcu a letnú sprchu a raz za pol roka saunu, ale pred polozamrznutou priehradou mám ešte zatiaľ rešpekt. Možno o rok už budeme rovnocenní partneri. Teraz však nie.
Poznám sám seba, snažil by som sa mu pomôcť, ale pravdepodobne sa nepoznám dosť dobre, lebo nech som sa akokoľvek snažil, nevedel som si predstaviť, po akú hranicu by som pri tej pomoci dokázal ísť. Život je niekedy pes, ale ja mám psy rád. Tak som ho chvíľu pozoroval a úplne sebecky som si povedal, že keď sa má utopiť, tak ja pri tom fakt nemusím byť. Vzal som bicykel a zamieril k bezpečnejším vodám...
Keď som sa vracal späť, stále žil a už bol pri brehu. Na druhej strane sa korčuľovali deti, strážili ich rodičia, okolo behali psy. Korčuľovali sa pozdĺž brehu a išlo im to dobre. Vôbec sa mi nezdalo, že by kvalita korčuľovania tých, čo jazdili pri brehu, bola horšia ako toho, čo sa vydal na skusy do stredu priehrady. Možno bola pre neho priehrada príliš dlhá. Alebo nemá rád psy...
