Jeden cudzí jazyk predsa len ako tak ovládam. V Taliansku by som sa dohovoril. Vedel by som si vypýtať pizzu, šunku, lístok na vlak. Vedel by som sa v tom vlaku opýtať, či je v kupé voľné miesto a ešte by som vedel použiť slová z približne 20 lekcií, ktoré sa dokážem za zimu naučiť. Potom sa, pravda, začne jar a leto a práca okolo domu a ďalšiu zimu sa môžem začať učiť opäť od jednotky. Tak či onak, zistil som, že s taliančinou sa dá pomerne dobre dohovoriť v Taliansku, ale v Tatrách veľa vody nenamútim. Tam frčia iné jazyky, a to je ten problém. A ďalší problém je ten, že okrem nedostatku talentu na cudzie jazyky som navyše extrémne komunikatívny a hrozne vtipný...
Nedávno sme sa boli člnkovať na Štrbskom plese. Je to pomerne nudná a bezpečná atrakcia. Pomerne nudná preto, lebo pleso je malé a výhľady stále tie isté a pomerne bezpečná preto, lebo okrem pár vytŕčajúcich kameňov vás v ňom môže prekvapiť už možno len vytŕčajúci Jožo Kubáni v lyžiarskych okuliaroch a trenkách, ale to fakt len pri najväčšej smole. Inak je hladina zvyčajne pokojná a čeria ju len iné lodičky. V jednej takej sa viezol postarší veslujúci, funiaci pán s podobne mladou dámou. Keď sa naše lodičky míňali, nadobudol som presvedčenie, že je čas na skvelú, vtipnú konverzáciu, a tak som zavolal na toho pána. "Ale sa im vezie...!" "Was?" spýtal sa ten pán. "Nie nás, im," odpovedal som. A pán znova... "Was?"
"Asi je hluchý," povedal som. "Asi to bude skôr Nemec," povedala A. "No zbohom, hluchý a ešte aj Nemec," povedal som ja a kedže znakovú reč a ani nemčinu neovládam, radšej som odvesloval do stredu plesa...
Na druhý večer som šiel do sauny. V podzemí mali troje dvere označené ako: sauna, WC, dámska šatňa a jeden neoznačený záves – vírivka. V miestnosti, z ktorej sa vchádzalo do dámskej šatne, bol pinpongový stôl a dvaja hráči. Keďže som nenašiel pánsku šatňu, rozhodol som sa prezliecť v dámskej. "Je tam niekto?" spýtal som sa tých dvoch hráčov a ukázal som prstom na dvere. Pozreli na mňa, potom zasa na seba, chvíľu ako keby rozmýšľali a potom ten jeden povedal len jedno slovo... že jez. Pepíci blázniví, robte si srandu, teraz idem z večere, pomyslel som si a s dôverou stlačil kľučku...
Vnútri niečo bolo. Bolo to malé, útle a celú hlavu to malo strčenú pod kapucňou. Pozeralo to na mňa. Potreboval som zistiť pohlavie, a tak som sa približoval. Bolo to nevyhnutné, bez okuliarov a v šere dobre nevidím. Potom to prehovorilo. Podľa hlasu som usúdil, že je to žena a podľa slov, že asi cudzinka. Pravdepodobne Angličanka a pravdepodobne patrila k tým dvom Čechom pri stole, ktorí sa celkom dobre bavili. Po taliansky by som jej vedel povedať. Ahoj cica, nemajú tu mužskú šatňu, preto sa budem prezliekať s tebou. Po anglicky však viem iba guten tag a tak som jej nedokázal povedať ani len to sprosté sorry...
Nechal som ju tam. S otvorenou skrinkou, s otvorenými ústami, ale dvere od šatne som jej privrel. Nech si nemyslí, že slovenskí muži sú grobiani...
Prezliekol som sa v saune, v oddychovej časti. Pri potení sa som pochopil, že mám dve možnosti. Buď nahradím nedostatok talentu usilovnosťou alebo prijmem pozvanie od známych do Anglicka. Tam vraj je Slovákov plná kopec. Tam sa vraj dorozumiem bez problémov.
