Vedeli ste že?...
Schody sa zametajú od vrchu... ja nie, ale už som sa to počas jazdy dozvedel, a to dokonca 3-krát.
Táto doba praje kurvám a kmínom... tak toto som sa dozvedel 2-krát, z toho raz s prepáčením a raz bez prepáčenia. Bez toho prepáčenia to znelo tak nejak drsnejšie.
Komu není shúry dáno, v apatyce nekoupí... toto odznelo len raz, nevadí, poznal som to...
Od týchto troch základných právd sa odvíjala celá ich diskusia, rozvetvovala sa, rozkonárovala. Slová sa odrážali od stien a okien autobusu ako tenisové loptičky od Nadalovej rakety, aby sa znova neomylne a presne vrátili do prvopočiatku celej úvahy, ktorá spočívala v myšlienke, že teraz je všetko nahovno a kedysi to bolo omnoho lepšie...
všetci politici sú zlodeji, všetci len sľubujú a nikto ľuďom nepomôže,
všetci podnikatelia sú zlodeji a okrádajú svojich zamestnancov. Nevyplácajú im ťažko vydreté peniaze a za tie peniaze si užívajú na Bahamách,
cestári sedia pri čajíčku a slivovičke, a preto ich vždy prekvapí zima. Keď ich aj zima neprekvapí a majú naftu, nemajú štrk, zato však majú neschopné vedenie,
socializmus bol skvelý, všetci mali prácu, všetci za prácu dostávali peniaze, nikto nikoho neokrádal,
pivo stálo 1,70 Kčs a treska tiež, vlašský šalát bol po 2,80,
v socializme sa človek vždy dovolal pravdy,
a všetci sú zlí zlí zlí...
Zdalo sa, že títo páni, jeden biely, jeden čierny, presne vedia, čo naša nešťastná krajina potrebuje. Dúfal som, že nie sú stratení v nejakej časopriestorovej slučke a že sa nebudú v tom autobuse voziť večne. Že raz predsa len vystúpia, že sa chopia iniciatívy a že po vzore svojich vlastných slov pomôžu politikom, podnikateľom, cestárom a celému tomuto kapitalisticko-socialisticko-zlodejskému zriadeniu a vytrhnú našu malú nešťastnú krajinu z diablových pazúrov. Bolo dva dni pred Vianocami a tak som dúfal, že prichádzajú spasitelia...
Sklamali ma. Ešte pred vystúpením z autobusu tomu bielemu spasiteľovi zazvonil telefón.
"Ahoj, miláčik!" povedal, chvíľu počúval a potom dodal: "Nie, nemusíš sa ponáhľať, stačí, keď prídeš za 5 minút, chcem ísť ešte na jedno pivo. Alebo vieš čo, prídi radšej za pol hodinu..."
A tak spasiteľ vystúpil z autobusu a zamieril do krčmy. Je možné, že už bude doma. Ak nie, tak ešte stále v tej staničnej sedí a trúsi múdra. Ak potrebujete s čímkoľvek poradiť, nájdete ho v Bánovciach v krčme oproti stanici. Vlastne nie, nájdete ho v každej krčme. Autobus je len prechod medzi nimi, autobus nie je cieľ, je to iba prostriedok. Prostriedok na to, aby sa múdrosti dostali k čo najväčšiemu možstvu ľudí. Dobrá správa je, že Slovensko má plno spasiteľov, tá horšia je, že hoci vedia prečo, vedia čo a ako, namiesto toho, aby stadiaľ vyliezli a pomohli ostaným, tvrdošijne v tých krčmách zostávajú...
Poznámka
Tento blog už mal mať na týchto miestach koniec. Vlastne tieto miesta už ani nemali existovať. Autora predchádzajúcich, a teda aj týchto riadkov však medzi napísaním a uverejnením zaskočila nečakaná myšlienka. V krátkosti išlo o to, že tí dvaja v buse mali čiastočne pravdu. Slovensko niekoľkých spasiteľov, ktorí vedia prečo, vedia čo a vedia aj ako, už má. Problém však je, že svojimi vedomosťami, schopnosťami, možnosťami a povinnosťami neslúžia Slovensku, ale niekomu a niečomu úplne inému. Nie sú odkazaní na pivo, nejazdia autobusmi a rozhodne sa nevyskytujú v krčmách. A to je podľa autora týchto riadkov zlé, pretože práve tam patria, tam by im bolo lepšie, tam by napáchali omnoho menej škôd. Tam by boli medzi svojimi...