Maroško na Kráľovej holi

Autor: Marian Letko | 24.7.2014 o 17:52 | Karma článku: 7,21 | Prečítané:  391x

Maroško sa nedávno vyskytol na Kráľovej holi. Niežeby po tom nejako extra túžil, no tento zájazd vyhral. A keď už našinec niečo vyhrá, jednoducho chce výhru využiť, nech to stojí, čo to stojí. Tak aj Maroško. Keby bol vedel, čo ho čaká, poukaz spáli a číslo na organizátora zahodí...

Maroško má veľa práce a málo času, preto už dávno nikde nebol. Na žiadnom výlete, na žiadnej dovolenke. Zato však číta cestopisy a chodí na filmové festivaly s turistickou tematikou. Na jednom takom festivale vyhral v tombole výlet na Kráľovu hoľu. Najskôr sa potešil, ale potom si uvedomil, že na ten výlet ide s celým turistickým klubom a ľahko zbledol. Keď však zistil, aké galeje ho v skutočnosti čakajú, akú trasu vytýčil turistický klub, začalo sa mu ťažko dýchať a ľahkú bledosť na jeho tvári vystriedala mŕtvolná sivosť.

Trasa sa mala začať v Telgárte, končiť v Heľpe, dĺžka 24 km s prevýšením 1 400 m. V minulosti by sa nad tým len zasmial. Dlho to vyzeralo, že ani nepôjde, ale dotlačil ho do toho svokor, ktorý tam tiež ešte ešte nebol a veľmi chcel. Odchod bol naplánovaný o piatej ráno a Maroško, samozrejme, zaspal. Zobudil ho až budík v podobe svokra, a tak musel vstať a ísť. Takýto budík sa dá totiž len veľmi ťažko vypnúť, je to skoro až nemožné a hraničí to s väzením...

Skutočnosť bola oveľa horšia ako najhoršie predstavy. Hneď na začiatku Maroška čakal polom čerstvo po víchrici a cigáni so sekerami. Nevedel, čoho sa viac báť a v duchu ďakoval A., že mu nedovolila vziať si svoje turistické sandálky...

Keď sa prekliesnil cez všetko to Božie dopustenie, dostal sa na niečo, čo bolo síce menej zapratané, zato o to strmšie, a keď sa vyšplhal na to strmšie, tak zistil, že ďalej je to opäť zapratané. Preto na popud vedúcej zájazdu zvolil namiesto červenej kratšej trasy zelenú dlhšiu vedúcu cez kosodrevinu...

... a keď sa konečne prepracoval aj cez kosodrevinu, zostal v šoku. Kedysi chodil do folklórneho súboru a tam často spievali pieseň, v ktorej stálo, že na Kráľovej holi stojí strom zelený a ešte navyše má aj vrch naklonený do slovenskej zemi. Tam hore nadobudol presvedčenie, že buď nie je na tej správnej, alebo na tej správnej je, ale autor pesničky na nej nikdy nebol. Keby bol, tak by vedel, že na nej nie je žiaden strom zelený, ale len vysielač kovový, bez nakloneného vrchu.

Ešte je tam nejaký vysušený pahýľ so smerovými tabuľkami...

... koncom mája trocha snehu.

... a úplne holá hoľa, ktorá Maroškovi trošku pripomínala najjužnejšiu časť ostrova Rhodos – Prassonissi. Minimálne svojím terénom. O počasí sa to povedať nedalo. Na Rhodose mu bolo pekne teplučko, tu neustále fučal studený vetrisko a snažil sa mu z hlavy zhodiť obľúbený širáčik. 

Po zhruba 15 kilometroch a 5 hodinách šliapania si spomenul na pamätnú vetu z cimrmanovskej hry Dobytí severního pólu Čechem Karlem Němcem. Tá veta znela: Já tomu možná nerozumím, ale za sebe bych řek, že tu nic tak extrovního nevidím. Když to srovnám třeba s tím výletem na Kokořín…aspoň tam byly ty skály pískovcový, občerstvení… Co je tady? Prd.

Po 17 kilometroch sa pri hromadnom oddychu celej skupine priznal, že je tam len preto, lebo tento výlet vyhral. Úplne zmorený členovia turistického klubu mu odvetili, že "no, to si teda fakt vyhral" a jemu sa zdalo, že im ľahko mykli kútiky úst smerom hore a že v ich hlase počul miernu iróniu.

Začalo mrholiť a rozhodlo sa, že vzhľadom na čas a podmienky sa nepôjde do Heľpy, ale do Pohorelej. Mrholenie prešlo do súvislého dažďa. Kto mal pršiplášť alebo aspoň pončo, ten si ho obliekol, kto nemal, pridal do kroku. Maroško mal aj pršiplášť, aj pridal do kroku, vypol GPS, schoval telefón, ktorý v tej chvíli ukazoval prejdených 19 km a čas trvania cesty 6 hodín a 19 minút a dúfal, že prvé domy sa pred ním objavia už čoskoro. Musel si však ešte hodinku počkať a prešliapať ďalšie dva nekonečné kilometre.

Celá akcia na prvý pohľad vyzerala hrôzostrašne. Aj na druhý, a dokonca aj na tretí. Po hlbšej analýze zistil, že to zasa až také strašné nebolo. Nohy ho prestali bolieť už po týždni a zápal pľúc ustúpil po desiatich dňoch. Niektoré škrabance od kríkov a konárov sú ešte stále viditeľne viditeľné, ale usúdil, že lepšie mať škrabance na tele ako šrámy na duši. Na tele menej bolia. A zistil, že keď niečo chodí ako kačka, kváka ako kačka a vyzerá ako kačka, môže to byť pokojne aj nosorožec.

Veci, ktoré vyzerajú na začiatku ako výhry, v skutočnosti výhrami byť nemusia, ale tiež môžu. Podľa toho, ako sa k nim postavíte. To isté platí aj o prehrách. Možno časom zistíte, že čo sa vám zdalo na začiatku ako prehra, je v skutočnosti výhra. Dôležité je, aby ste všetko, čo sa vám udeje, brali ako výzvu. Lebo aj prehra môže byť prospešná, môže vás nakopnúť a posunúť ďalej. Niekam, kam ste sa možno síce nikdy neplánovali dostať, ale niekam, kde sa budete cítiť tak, že si jednoducho poviete: "Tu som správne, tu sa mi páči, tu som šťastný."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?