skoro orgazmické stavy zažívam pri kamiónoch. Prirútia sa nevedno odkiaľ a zrazu ich mám plný batožinový priestor. Sú všade, vľavo, vpravo a hlavne blizučko pri mne. Najskôr len tíško poblikávajú, potom sa už pripomínajú trúbením. Tí šikovnejší dokážu trúbenie a blikanie spojiť. Niektorí sa snažia zastrašovať. Spojenie ich predného a môjho zadného nárazníka by mohlo byť fakt nezabudnuteľné. Zatiaľ medzi nami iba prebieha také vzrušujúce iskrenie a ja sa desím chvíle, keď sa to prvýkrát stane. Niektorí pochopia, že so mnou nepohnú, no niektorým sa veľmi nedarí. Možno niekedy si už u niekoho vynútili zrýchlenie alebo rovno uvoľnenie jazdnej dráhy, no u mňa nepochodia. Ešte stále som nepochopil a ani nechcem pochopiť, prečo by som sa mal niekomu uhýbať alebo pridávať, keď idem podľa predpisov a prečo by som sa mal ešte aj cítiť previnilo, že niekoho zdržujem. A navyše, mám úchylku. Čím intenzívnejšie na mňa blikajú a trúbia, tým viac sa snažím jazdiť predpisovo. Tým viac ma teší, keď sa za mnou vlečie čo najdlhšie, pretože viem, že sa v tej kabíne pečie a dusí vo vlastnej smradľavej šťave. Že sa zadúša svojimi duševnými zvratkami. Spôsobuje mi to nekonečnú radosť.
Nie preto, že by som cítil potrebu niekomu ubližovať a niekoho trápiť, ale hlavne preto, že nedokážem pochopiť tých hajzlíkov, ktorí sa na cestách potrebujú predvádzať a jazdiť bez toho, aby si uvedomovali možné následky. A to platí nielen v dedinách, ale aj mimo obcí a hlavne na diaľniciach. Lebo blázni za volantom nevnímajú priestor, iba rýchlosť a čas.
Takých frajerov sú plné cintoríny.