Nevšimol som si, kto ho tam priviedol, kto ho tam priviazal, kto ho tam nechal. Myslel som, že nejaký zákazník, ale bol tam už dlho a nikto oňho nejavil záujem. Takého opusteného ho tam našiel Číňanko z reštiky. Keď som sa pozrel z okna druhýkrát, nebol tam ani jeden. Odvtedy sa tam tak trocha bojím chodiť.
Keď sme si onehdy kupovali psa, vyjadril som nádej, že nám ho nezožerú cigáni ako toho predchádzajúceho. Peter povedal, že aby som sa nebál, práve preto je siberian husky správna voľba. Má tuhé a šľachovité mäso, takí psi sa vraj musia dlho variť. Ten predchádzajúci bol akita inu. Pochybujem teda, že by sa zastavili pred haskáčom. To je však iný príbeh.
Čínske jedlá (alebo teda aspoň tie, čo majú v jedálničku) mi chutia a mám ich rád napriek tomu, že z ich digestora veľakrát vychádza smrad ako zo žumpy. Na toho malého kuťa si spomeniem vždy, keď vkročím dnu. Dnes som však na neutrálnej pôde stretol čašníčku. Je zlatá, ešte ani nesedíme a už máme na stole sladko-kyslo-pikantnú polievku. Upokojila ma, že určite ani jedno podávané jedlo psa neobsahuje, aj keď si ešte stále osobne myslim, že jeden z tých ôsmich pokladov by to byť mohol. Ešte ma oboznámila, že obľúbené jedlo majiteľov je bravčové srdce a kuracie paprčky, ale to už pre môj pokoj v duši nebolo až také podstatné.
Našu diskusiu ukončila Niki, počúvajúca pri dverách. "Chutí Ti? Chutí, tak čo vlastne riešiš?"
A, samozrejme, má pravdu. Keď jedlo chutí, netreba do toho rýpať. A niekedy je aj tak lepšie nevedieť.