Spím dobre, ale krátko. Zobudím sa o štvrtej ráno a už nezaspím, prvé myšlienky patria práci. Kam zavolám, kam vycestujem, čo objednám a čo vybavím. Kým si to všetko zrekapitulujem, tak je šesť a môžem vstávať. Denne tým prichádzam o 2 hodiny spánku a je to cítiť...
Skúsil som teda najskôr ten psychovolkmen. On by mal normálne slúžiť na učenie, ale ešte mi nikto nepotvrdil, že sa s jeho pomocou niekedy niečo naučil. Ale, že sa s ním spí dobre. Možem potvrdiť, zaspal som hneď. Ale to aj bez neho. Zobudil som sa o pol štvrtej s otlačenými ušami a do rána som zasa nespal. Volkmen som odložil a vzal som si knižku.
Nebolo to presne to, čo som chcel. Silvovu metódu som si netrúfol skúšať pred spaním. Túto metódu a dve voľné hodiny som plánoval využiť na upokojenie mysle, nabranie pozitívnej energie z vesmíru a nabudenie sa pred ťažkým dňom. Vraj by to malo byť jednoduché. Pohodlne som sa usadil do polohy lotosového kvetu, spojil som ruky v lone, aby mala prúdiaca enegia uzavretý okruh. Zatvoril som oči, cez zatvorené viečka pozeral v 45-stupňovom uhle pred seba a snažil sa prijať aspoň trochu energie.
Prvé ráno nebolo nič moc. Nedarilo sa mi sústrediť ani na nádych, ani na výdych. V hlave sa mi tmolili myšlienky na pracovný deň. Moje oči nechceli držať na 45 stupňoch a voľne sa posúvali ku gauču. Okrem toho... poloha lotosového kvetu nie je najpohodlnejšia a čoskoro som začal cítíť v nohách mravčenie. Ďalšie dve rána sa to všetko zopakovalo, až prišlo ráno štvrté a s ním prvý úspech. Cítil som, že sa uvoľňujem, že zo mňa opadáva všetok stres. Začal som prijímať energiu z vesmíru. Bolo to také silné a intenzívne, až mnou triaslo. Vtedy som otvoril oči a zbadal A. Snažila sa ma zobudiť a pýtala sa ma, či ma vezme do roboty alebo hodlám spať ďalej...
Pochopil som, že ani toto nie je tá správna cesta. Ešteže sa dajú meditačné praktiky vykonávať kdekoľvek a kedykoľvek. Aj cestou do práce. Ďalšie ráno som vytiahol bicykel a vtedy nastal prvý problém. Sadnúť na bicykel do meditačnej polohy, teda s nohami prekríženými pred sebou, je riadna fuška. Keď sa mi to po niekoľkých pádoch podarilo, narazil som na ďalší problém. S nohami pod zadkom sa ukrutne zle šliape do pedálov. Našťastie, cesta do práce je väčšinou z kopca. Potešil som sa, ale musel som tak či tak rezignovať. Problém so zatvorenými očami som nevyriešil, navyše, mám teraz ďalší so zrazenou susedkou a jej rozbitou fľašou rumu, ktorú akurát terigala z obchodu. Nebude spať po ránu, bába jedna stará, za toho... ehm svet...
S meditáciou som skončil, ale nádej stále žije. V novej Slovenke totiž zas psychológ písal, že existuje ešte jeden spôsob, ako sa vyrovnať so stresom v práci. Vraj treba dať výpoveď...