Maroško strašne nerád chodí po obchodoch, ale je mu jasné, že keď nechce doma chovať prasce, kozy, rybací šalát a iné hospodárske zvieratá, pestovať mrkvičku, rajčiny, pikantný šalát a inú zeleninu, do obchodu chtiac či nechtiac musí. Potraviny najradšej nakupuje v Kauflande, ale nedávno sa odtiaľ vrátil mimoriadne rozladený. Nielenže nemali štyri z piatich akciových výrobkov reklamovaných v letáku, ale, navyše, o tri dni nato našiel v kúpenom lahôdkovom šaláte medzi salámou, majonézou a hráškom rozžuvanú žuvačku...
S poriadnou dávkou fantázie si vie predstaviť, že pre niekoho môže byť rozžuvaná žuvačka lahôdka, dokonca si vie aj predstaviť, že niekomu môže spôsobovať rozkoš a vzrušovať ho. Nevie si však predstaviť, že by takéto stavy dokázala spôsobiť žuvačka od úplne neznámej tety pracujúcej za studeným pultom a nájdená v pochúťkovom šaláte. To je už aj na neho veľa...
Preto sa Maroško v stave ťažkého nasratia rozhodol, že napíše do Kauflandu sťažnosť. Na zavádzanie zákazníkov aj na tú žuvačku. Nesľuboval si od toho v podstate nič, len sa potreboval vyventilovať. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď mu ani nie do dvanástich hodín od odoslania sťažnosti zavolal riaditeľ pobočky a pozval ho na stretnutie...
Ospravedlňujem sa za spôsobené nepríjemnosti, veľmi ma to mrzí , neviem ako sa to mohlo stať, naši zamestnanci majú žuvačky zakázané, povedal riaditeľ a ponúkol Maroškovi stoličku.
Viem, že vás to mrzí, máte to napísané v príručke, v kapitole o starostlivosti o zákazníka, usmial sa Maroško trochu blahosklonne a ponúknutú stoličku prijal.
Nie, nemáme, snažil sa presvedčiť riaditeľ možno aj sám seba, že to myslí úprimne a vážne. Chcel by som vás nejako odškodniť. Máte predstavu čo by to mohlo byť?
Auto. Opáčil Maroško a riaditeľ po prvotnom šoku len pokrútil hlavou.
Chatu? Opáčil druhýkrát a zasa sa dočkal len potočenia hlavou.
Dovolenku? Stačilo by len Chorvátsko. Skúsil do tretice, hoci tušil, akej odpovede sa dočká. Vzdal to...
Tak mi niečo navrhnite vy. Čo dávate ako odškodné v takýchto prípadoch?
Pero, kľúčenku alebo nejakú podobnú drobnosť.
Teraz pre zmenu pokrútil hlavou on. Na stole zbadal fľašu šampanského. Toto malo byť pre mňa?
Ste muž, mohli by sme sa dohodnúť na niečom takom.
Šampanské nepijem, s manželkou si však niekedy otvoríme červené víno...
Tak Maroško odišiel z Kauflandu s fľašou značkového červeného vína. Cestou domov mu v ušiach rezonovala stále jedna a tá istá veta. Naši zamestnanci majú žuvačky zakázané. Kde, sakra, sa tam tá žuvačka vzala. Nemusela byť zamestnanca Kauflandu. Mohla byť od ich dodávateľa. Alebo.. Zamyslel sa. Deň predtým šalát jedol tiež. Nejasne sa mu začalo mariť, že žul žuvačku a logicky si ju pred jedením vytiahol z úst. Niekam ju položil, ale naozaj sa nepamätá kam. Bolo by možné, že tá žuvačka bola nakoniec jeho?
Nebol si tým istý a bolo mu to viac-menej jedno. Pomyslel si, že tú fľašu si aj tak zaslúžil. Cestu do Kauflandu meral vtedy zbytočne, keďže tovar reklamovaný v letáku nemali, a bol teda oklamaný. Okrem toho vedel, že aj tak ho oklamú znova, naúčtujú mu viac a on na to nepríde, keďže bločky kontroluje len sporadicky.
Víno s manželkou nevypil, podaroval ho ďalej. Do Kauflandu chodí nakupovať často, potraviny tam kupuje tiež. Hoci nevydrankal ani auto, ani chatu, ani len dovolenku, páči sa mu, že jeho sťažnosť sa riešila hneď a nezostala nevypočutá. S takým prístupom sa v podstate doteraz ešte nikdy nestretol...